
11. Kapitola-Ellin svet
V pondelok kôli "nečakaným" výpadkom elektriky v škole končili skorej. S Elle sa dohodli, že Johny dnes príde k nej. Veď napokon ani nepozná jej rodinu.
Doma vysvetloval, že skončili kôli výpadkom elektriky z neznámich príčin. Jeho otec sa hneď ponúkol že to opraví a tváril sa sklamane keď mu Jonhy povedal že už elektrikárov majú.
Poobede už Johnymu bolo dlho tak sa vybral k Elle. Pri križovatke pri parku zahol do lava a pokračoval tenkou ulicou, bohatou na kvety. Na konci bola rozdvojka na ktorej zohol do prava na Blumenstreet, ktorá sa zdala že nemá koniec. (Ako do pekla Elle vždy stíha ísť tak rýchlo a byť všade skôr?) Pri konci stál dom číslom 5. Bol zo spodu kamenný a čiastočne obrastený brečtanom. V strede boli drevené dvere ku ktorím viedli kamenné schody zo železním, dobre vypracovaným zábradlím. Johny si tento dom nepamätá, síce tu už bol, ani nevie prečo nie častejšie. Otvoril drevenú bránu nasadenú v plote zo skál a prešiel až ku schodom. Tam zastal, poobhliadal sa, vykročil po schodoch a zaklopal. Dvere sa otvorili a usmiala sa naňho milo vyzerajúca žena, presne ako Elle. Hneď mu došlo že je to jej mama. Mala rovné blond vlasy, stiahnuté do copu. Jej mladý výzor ho mílil v tom, že je to Elliná staršia sestra.
-Ahoj, ty si určite Johny! Elle hovorila že prídeš. Poď ďalej.- privítala ho so stálim úsmevom na tváry.
-Dobrí, hej to som ja...kde je Elle?- spýtal sa Johny a pritom si prehliadal dom. Z malej, drevom obloženej predsiene sa išlo do obývačky v ktorej bolo taktiež dosť dreva. Drevené okná, parkety, obklad na strope, stôl a neprehliadnuteľná zbierka drevných hodiniek, i nedrevených. Domom sa ozýval ich tykot.
-Ona je hore. Poď zavediem ťa.- povedala Elliná mama a vykročila do obývačky a Johny ju nasledoval. Zahla do ľava kte stáli schody, pravdaže drevené. Vyšli na plošinku z ktorej boli spravené dvere. Elliná mama zaklopala.
-No?- ozval sa z izby dievčenský a dobre známy hlas.
-Prišiel ten tvoj frajer- Elliná mama sa zasmiala a pozrela na Johnyho ktorý nechápavo pohlad opätoval.
-Mami!- Povedala Elle a otvorila dvere.-Čavko.
-Čav.- pozdravil Johny.
-Tak ja idem dole, nevyvádzajte!- uškrnula sa Elliná mama a stratila sa za stenou.
-Ok, poď dnu.- povedala Elle a odstúpila z dverí aby Johny mohol prejsť.
Vošiel, a narozdiel od jeho izby, táto ho ožiarila neuveriteľnou žiarov svetla. Cez veľké okno hneď oproti dverám prenikalo toľko svetla, že Johnym si musel prižmúriť oči.
Posteľ bola za rohom pri dverách. Bola na vysokých nohách, takže pod ňou bol ešte stolík. Rebrík vedúci na posteľ bol polepený samolepkamy. Okolo už len tvorili skrine, vytrína s hodinkamy a koberec uprostred. Celá izba bola zladená do bledých farieb.
-Vitaj v mojom "svete".- Privítala ho Elle a potom pokrčila plecamy-Nič moc, no čo už-
-Takže, čo budeme robiť? -Spýtala sa Elle, keď videla Johny ako tam stojí a čaká.
-Tak, najprv mi vysvetli, tvoju rodinu. Veď ani nepoznám tvojich rodičou, súrodencou...
-Mám jedného blbého súrodenca-mladší 6-ročný brat. Je to tupé decko, volá sa Tiby, teda to je jeho prezývka. Moja mama sa volá Elen a otec Gabriel, ja sa volám Elle.-uškrnula sa- Elle Parcinsová. Ale to vieš takže čo ešte?- opýtala sa unáhlene Elle, prečo to Johny nepochopil.
-Tak už nič...viem blbé, kamarátime sa a nepoznám tvoju rodinu. No..hambím sa-usmial sa.
-Máš za čo-povedala Elle pričom sa smiala. -Tak, je dačo nové? Ohladom ble...no toho?- Rýchlo Elle zmenila tému.
-Včera vo vani sa mi podarilo...
-Chudatko...priškvaril si sa. Takže ak by som ti do vane hodila fén je to jedno,nie??? Heh...- uštipačne sa smiala Elle
-Ha,ha...veľmy vtipné- povedal Johny a snažil sa byť ironický, no už len to ho rozosmialo.
-Ok, stačí. Takže...dobrovolne?- spýtala sa Elle
-Najprv nie, ale potom aj áno...-nechcel aby to vyznelo chválenkársky
-Ty samovrah...no dobre. A čo teraz?- opýtala sa Elle a sadla si na zem a potom aj Johny.
-Ja neviem. Dačo o tebe, veď celý čas sa točíme okolo mňa.Čo ja viem, tebe sa nedeje dačo zvláštne?- spýtal sa prvé čo ho napadlo.
-???-nechápavo naňho pozrela Elle.-Ja?Prosím ťa...pretstav si ma z bleskamy v ruke...smieštna predstava..heh...-
-Nemusíš mať len schopnosť bleskov. Superlative má aj iné schopnosti, nepočula si Ernieho?- pochybačne sa spýtal Johny.
-Ale áno...ale, akú by som mala už len ja schopnosť? Piecť koláč? Pochybujem...
-No, čo ja viem, hýbať predmetmy pomocou mysle, lietať...možno aj ten koláč...-pousmial sa Johny.
-Hej, rovno superman nie superlative. Lietať a zachraňovať ludí. "Super!"...Elleman...neznie to dobre?- Elle pochybovala.
-Rovno Superelle, ale nie, teraz vážne. Ja som sa len pýtal. Veď možné to je. Veď ani teba by nenapadlo že deviatak na základke striela blesky.No ale nič...-Snažil sa Johny Elle presvedčiť, no čo už, nechal tak.
-Myslím že máš celkom pravdu, ale nie...ja nemám schopnosť.-povedala Elle trochu rázne.
-Možno nie, možno áno. Je pravdepodobné že môžeš mať, veď koľko ludí má. No a prečo by si nemala mať? Lebo je ešte viac ludí čo nemajú schopnosť.
-Asi tak.-pritvrdila Johnymu Elle.
Potom ešte hodinu kecali o škole, o domácich úlohách a o otravných učiteloch (oko ich nazvala Elle)
-Nebude ti vadiť, ak pôjdeš už teraz? Musím ešte spraviť kopec prác, a to nehovorím o domácich prácach. čo ty vieš, možno mám naozaj schopnosť upiecť koláč.-Elle zasa na tvári svietil úsmev.
-Tak fajn, ja idem. A pozor nech pri tom nevyhodíš poistky, heh. Čav.-pozdravil sa Johny.
-Ale veď ťa idem odprevadiť. Počkaj.- vstala a s Johnym vyšla z izby. Odprevadila ho po koniec Blumenstreet, rozlúčili sa a Johny išiel domov.
Doma sa prezliekol, najedol, napísal pár článkov na internet a išiel spať.

















Superlative-11. Kapitola-Ellin svet supeeer!Už som sa nemohla dočkat!S teba bude spisovatelka,grafička,herečka...To som si istá !To by suhlasilo vela ludí