10. kapitola-Pomoc
Nasledujúce dni boli nudné, no občas sa stalo že vystrelil blesk. Vonku sa ochladzovalo, blížila sa zima. Johny mal pocit, že sa ochladilo najmenej o desať stupňov.
-Ahoj- pozdravila Elle keď Johny prišiel do triedy.
-Čav.- skleslo povedal Johny lebo bol strašne unavený.
-Poriadne sa ochladilo že? Dnes som skoro zmrzla. Ináč videla som cestou do školi Ernesta, bral si krabice. Nemyslíš že za to čo pre nás, teda teba urobil by sme mu nemali pomôcť? Veď je strašná zima.- súcitne navrhovala Elle. Johny si pomyslel že má pravdu. Je čas aby Ernestovy oplatil láskavosť. -Ale ako???- spýtal sa Johny.
-Ja neviem, predsa len dáko sa dá. Neopýtame sa ho?- navrhla Elle, pričom sa tvárila neisto.
-No, myslíš že keď sa ho spýtame či nechce pomôcť, že to nezobere ako urážku...ako že je bezdomovec, veď môže si pomyslieť ja to zvládnem sám, čo som. To bude znieť ako keby sme ho podraďovali, nie?- Johny neisto mudroval.
-Ale, ty pesimista. Možno to pochopí, ak ne tak povieme že mu chceme odplatiť pomoc. Nie?- zdalo sa že Elle na tom dosť trvala.
-Dobre, skúsime to. Prídeme tam a spýtame sa "ahoj Ernie, keďže si bezdomovec tak sme ti priniesli odpatky, tu máš....". Neni to blbé? Ale no dobre, skúsime to normálne- dodal Johny keď videl ako sa Elle tvári.
-Super. Zatiaľ ahoj.- spokojne, že dosiahla čo chcela, sa pozdravila Elle a zdrhla skôr ako Johny stihne povedať "nie" alebo "počkaj".
Nasledujúce dni sa snažili vymysleť ako mu pomôcť a keď nevedeli ako, tak sa dohodli na pôvodnom pláne-opýtať sa ho. Cez výken nebolo o nič teplejšie ale asopň nefúkal studený vietor. Išli teda za Ernestom. Ten bol, ako predpokladali v starej elektrárni. "Naškrečkoval" si tam krabice, deky a staré handry.
-Dobrí- Pozdravili sa sa Elle s Johnym naraz a Elle sa uškrnula.
-Á, čavte.Zima čo? Pobral som si pár krabíc...-Johny ho vyrušil.
-A vlaste aj preto sme tu, že je zima a chceli by sme sa vás opýtať...mno...že či by ste nechceli pomôcť...teda ako splatiť pomoc nám, tak že by sme vám pomohli prezimovať-dodal Johny keď videl Ernestov nechápavý pohlad. Ernest stál ako stolný stĺp.
-Čo? to...oplatiť? Ale veď to netreba a ako vidíš krabíc mám dosť- uškrnul sa Ernest čo Johnyho a Elle prekvapilo a zároveň potešilo.
-Áno ale krabice nepomôžu.Veď my sme pozri ako naobliekaný a je nám kosa. A vy? Povedzte mi, a my vám s radosťou pomôžeme.-
-He..díki ale ako???- Ernesta to zjavne milo prekvapilo.
-Kôli tomu sme sem prišli, ako? To musíte povedať Vy že čo potrebujete.- ozvala sa Elle.
-Oblečenie, jedlo, pitie, ďaľšie krabice...-dokončil Johny.
-Z toho všetkého mám dosť. Ale veď netreba. Ja som vám s radosťou pomohol...-vyrušila ho, pre zmenu, Elle.
-Veď aj my Vám chceme s radosťou pomôcť.- núkala.
-To je milé, lenže ja som v pohode, nič mi k životu nechýba. Môžte ísť, ja porozmýšlam. Teraz si idem urobiť "pevnosť" s krabíc, ktorých mám ako vidíte fúru- povedal Ernest a ukázal na naukladané a nahádzané krabice, ktorých bolo naozaj dosť.
-Nozaj porozmýšlate?- podozrievavo sa naňho pozrela Elle.
-Jasnačka, taraz chodte keď vám je zima, he, čafte- vyháňal ich Ernest pričom mu spoza krabíc bolo videť len hlavu.
-Dobre. Dovi-pritakol Johny
-Dovi- pozdravila sa Elle a s Johnym odišli.
Jasné že Elle Johnymu nedala pokoj ďaľšie tri dni.
-A kedy za ním máme prísť?- stresovala Elle.
-Nie skoro, môže ho to rozčúliť.- nevnímavo povedal Johny, ktorý si čítal učebnicu.
-Ale, prečo vždy všetko bereš z tej horšej stránky? Si hrozný- kívala nad nim hlavou.
To je až taký pesimista? Ani si to neuvedomuje a radšej Elle nebude odpovedať, lebo "určite" by to podla nej bolo záporné, ako všetko a náhodov by sa zasa pohádali.
Prešli dva dni, už bol zasa víkend a Johny už nevydržal Elliné naliehanie.
-Čo ak zamrzol?- zo strachu sa spýtala Elle, čo až preháňala, takže Johnyho napadlo len
-a že kto myslí na to najhoršie, A ja som pesimista.-
-To mám od teba, zle na mňa vplívaš. Ale radšej poďme.
-Dobre, poď.- "zmekol" Johny.
Išli tam. Keď tam došli tak ich Ernest veselo výtal.
-Tak čo, už viete?-spýtal sa Johny hneď ako sa privítali.
-Hej- súhlasne prikývol Ernest.
-Čo?- vyhŕkla rýchlo Elle.
-Tak, neni to nič veľké ani malé, valstne to neni hmotné.-naznačoval Ernest.
-Tak čo potom?- nervózne sa vypytovala Elle.
-Chcem, aby ste mi tykali.- dokončil Ernest.
-Čo? Tykali?-naraz sa udivene spýtali Johny a Elle. Tak toto nečakali.
-To myslíte vážne? To stačí?- divil sa Johny.
-To myslíš vážne...už mi tykáš- opravil ho Ernest.-hej to stačí. Nič iné nepotrebujem, vážne- povedal a snažil sa byť čo najviac presvedčivý.
-No tak, dobre..ERNIE...možeme ťa tak volať?- spýtala sa Elle
-Premňa za mňa...kľudne.- pokrčil plecamy Ernie.
-Dobre, tak si spokojná, ideme?- opýtala sa Johny Elle a snažil sa aby to Ernest nepočul.
-Tak my pôjdeme, naozaj len to chcete..teda chceš?
-Hej.To stačí. Čafte- pozdravil Ernest.
-Počkať, ešte dačo.- Spolenula si Elle a z ruksaku, v ktorom nosila plechovky, vytiahla šál.-Tu máš, toto som ti doniesla.- podala šál Ernestovy.
-To by ťa zožralo, však?- uškrnul sa Ernest.-Ďakujem- milo sa na Elle usmial a ona úsmev opätovala.
-Tak, chodťe- povedala Ernest pričom si šál ovinul okolo krku.
-Ahoj- pozdravila Elle a potom aj Johny.
Takže, Elle je spokojná a ako aj Johny prekvapená. Kto by čakal takúto pomoc? A ešte, kto takúto vyžaduje? To je pomoc? Tieto otázky sa hmýrili v Johnyho ale aj Ellinej hlave až po križovatku pri parku kde sa rozišli.
Doma ho čakal kúpel, s nechcenýmy bleskamy. Zajtra to povie Elle. Len teraz sa musí vyspať, veď na to je víkend.


















juu no tak to skusim
a idem rychlo precitat ten pribeh
som zvedava co sa stane ^__^
O_o