6.kapitola-Prvý blesk
-Takže, začneme.-vyzýzavo začal ako prvý Ernest. Johny sa cítil nervózny ale zároveň bol rád že sa to konečne naučí ovládať.
-A ako?- Johny už doslova kipel zvedavosťou. Vedel že sa to podarí, teda dúfal.
-No, najprv ti poviem fakty. Skús to najprv dotikom. Ak ti to pôjde, super môžme na ďaľší krok...ale o tom neskôr.- Ernest pripravoval plechovky do radu. -Tak, teraz sa sústreď na dačo čo ťa neštvalo...- dokončil Ernest keď poukladal plechovky.
-Ok...- mal veľa zlích spomienok, ale načo bude myslieť? Čo ho rozzúri alebo naplní žialom? Zo všetkého najviac ho trápili Grack, Jack a Bill. To snáď postačí.
-Som pripravený- zhlboka sa nadýchol Johny -aspoň dúfam- dodal neisto. -Čo teraz?- obrátil sa na Ernesta.
-Plno sa sústreď, musíš až kipeť hnevom alebo žialom- diktoval ho Ernest, čím ho len navádzal k vykipeniu, ale nervou.
-Dobre- plno sa sústredil Johny.
-A teraz sa dotkni plechovky, a skús ten celý hnev či žial sústrediť v bode, na ktorom sa ti plechovka dotýka ruky.- radil mu Ernest, pri čom sa až nebezpečne nakláňal do predu, aby videl čo Johny robý.
-Ehmm...tak idem na to- Johny tú plechovku chytil a sústredil sa. Stále mal tú situáciu pred očami...
Ako sa mu vysmievajú, ničia ho. Robia mu napriek a nadávajú mu.
Sústredil sa, až tak že modrel. Snažil sa ten ghnev prepuknúť v jeho ruke, ale cítil len mierne pálenie. -Nevišlo to- pomyslel si. Skúsil to teda znovu. Druhý krát to nebolo onič lepšie. Štvrtý, piaty, šiesty krát...
-No tak...to dokážeš!- ozvala sa Elle, ktorá celý ten čas ako keby tu nebola.
-Nejde to...nedokážem to- zúfal Johny a pustil plechovku.
-Ale áno, dokážeš. Prišlo by to samo ale ty to chceš hneď...takže ak si sa na to dal, tak to dotiahni do konca.- vyčítavo mu poznamenal Ernest. A mal pravdu. Celý čas to chcel, a nechá to tak po pár pokusoch? Veď to sa nedá hneď!
-Tak teda to ešte skúsim- rozhodol sa Johny. Ale načo sa bude sústrediť, to nezaberalo a iný ludia si ho nevšímajú, takže ho neštvú.Takže zostáva žial. Je pravda že nieje najšťastnejším človekom a že má toho dosť ale nič ho až tak nesklamalo, nezlomilo. Až na...pomyslel na chvýľu, keď sa pohádal s Elle. To bude stačiť!
-Už to mám, môžme začať!- plno, azda plnšie sa nedalo, sa sústredil na tú chvýľu.Mal pred očami Elle, ako povedala že ju nepotrebuje a ako odyšla. Ako si nevedel rady, čo potom, keď zostal s cela jasna sám.
Chytil plechovku, tak silno že sa trocha ohla, a sústredil sa. Stále to mal pred očami, až ho to tak naplnilo že tú plechovku si nevšímal. A v tedy, ten žial udrel do jeho dlane, z nej vyletel záblesk, a plechovka odletela.
-Joohooooo!!!- zvreskla Elle, rozbehla sa o zavesila sa na Johnyho. Cítila ako sa celý trasie, cítila ako sa jej postavili chlpy na ruke keď sa ho dotkla.
-Ja...ja som to dokázal!!!! My sme to dokázali!!!- lapal po dychu Johny.
-Johny Gray- Ernest Johnymu podával ruku- dokázal si to- s úsmevom ho potľapkal po pleci.
-MY sme to dokázali- Johny to zdôraznil- bez vás by som to nedokázal- usmial sa Johny
-Ale choď...- Elle opätovala jeho úsmev a podišla k plechovke na zemi, z ktorej sa dymilo. Zdvihla ju a zbadala, že je celá ohoretá.
-No, len tá plechovka to nezvládla- uškrnula sa Elle.
-Smola, heh- Johny sa triasol. Vlastne sa triasol celý deň. Raz od strachu, od nervou, od zúrivosti a potom od šťastia.
-Tak, načo si myslel? Muselo to byť dosť silné, že si to dokázal tak rýchlo.- Vyzvedal Ernest, pričom sa uškŕňal.
-To bolo...- jednoznačne poznamenal Johny a pozrel na Elle, ktorá obdivovala zhoretú plechovku.
-No...keď nič iné nepovieš...tak už je neskoro, musím si ísť pre dnešné noviny...-povedal Ernest.
-Noviny?- Johny sa čudoval, ale nechcel to dať najavo keďže vedel že Ernest je bezdomovec a nemá peniaze.
-Hej...ludia ich prečítajú a odhodia do koša...väčná škoda.- vzdychol Ernest -musím aspoň ako tak vedeť čo sa deje, ne?- Ernest sa spýtal Johnyho dosť divným hlasom, ktorý vznikol tým že mu zabehlo.
-Jasné, či sa tam neobiavi dáky Superlativ menom Johny Gray, heh- usmiala sa Elle, pričom pozrela raz na Ernesta a raz na Johnyho.
-Ok, musím ísť lebo moja mama si myslí že robíme projekt.- vzdychol si Johny a pozrel na hodinky na ruke.
-No moja vie akurát to, že som s tebou- Elle trocha zmeravela.
-Tak dovi- Mávol Johny Ernestovy -a veľmi, veľmi, pekne ďakujem!- dodal Johny a otočil sa Ernestovy chrbtom.
-Dovidenia- ozvala sa Elle a nasledovala Johnyho.
-Dovidenia a neže dačo skratujete...napríklad školu!- usmialo povedal Ernest
-Díky za tip!- odpovedal Johny.
Cestov domov skoro nič nepovedali. Elle si zobrala tú plechovku. Na križovatke sa lúčili.
-Tu máš, je to tvoja prvá obeť- podávala Elle Johnymu plechovku.
-Nie, nechaj si to. Ty si to vážiš väčšmi lebo ja toho snáď budem mať plný dom, he- podal Johny Elle plechovku.
-Dík.- Elle sa pozrela na plechovku, pričom ani nevedela čo je na tej plechovke zaujíma -Tak čav, naši ma zabijú.-
-Ahoj- Johny sa otočil a zamieril domov.
Doma ho čakal výsluch kde bol. Povedal, že robil sopku, ale nemali dosť sódy bykarbóny takže išli kúpiť.
-A prečo si tak špinavý?- naďalej ho mama vypočúvala.
-To je prach z tej sopky.- len,len tak klamal.
-No, neviem čo v poslednom čase toľko stváraš a niesi doma ale si voľný, choď sa hlavne vykúpať a spať- prikázala Johnyho mama Simon.
-Dobre- Johny sa vykúpal a išiel spať.


















krásny príbeh .. bravo bravisimo !!